JANE AUSTEN - Pýcha a predsudok
Je to zábavné čítanie, spomalíte čas a nepustíte knihu, kým nedočítate poslednú stranu. Na to, že nie som veľký fanúšik klasickej literatúry, verím že Jane Austen už chytila srdcia všetkých vekových kategórii. Hlavne v dnešnej uponáhľanej dobe nám dovolí na chvíľku zastaviť čas, pozrieť sa do minulosti a v mnohých možno aj prebudí túžbu žiť pár rokov pozadu :)
Čo sa týka filmu, ten nie je o nič menejcenný ako kniha. Stále platí najprv kniha - potom film.
Hlavná hrdinka Elizabeth ho robí vzdušným a veselým a jej úsmev a smiech je opakom Darcyho kamennej tváre.
Vraj Jane Austen opisuje v Elizabeth Bennet samú seba, múdru, vášnivú, chudobnú a inteligentnú, no nie úplne dokonalú vo vzťahu k iným, tak ako je jej sestra, ktorou je Jane Bennet.
Slávny román anglickej prozaičky, klenot svetovej klasickej tvorby, o tom, ako môže príchod mladého muža prevrátiť hore nohami život v rodine s piatimi dcérami. V ovzduší sa vznáša pýcha, láska, predsudky, spoločenské konvencie, zlomené srdcia i spoločenský škandál, no aj sebapoznanie a pochopenie... Príbeh lásky a hodnôt odkrýva vzťahy medzi spoločenskými vrstvami Anglicka 18. storočia. Jane Austen sa pohybuje na hrane komédie a vážnosti, jej vtipné postrehy prezrádzajú bystrú a nemilosrdnú pozorovateľku. Román bol v roku 2005 sfilmovaný v hlavnej úlohe s Keirou Knightley.
Ukážka z knihy:
Je všeobecne uznávanou pravdou, že slobodný mladý muž s veľkým majetkom nevyhnutne potrebuje ženu.
Hoci je len málo známe, aké sú pocity a úmysly mladého muža, keď sa niekam prisťahuje, táto pravda je tak silno zakorenená v mysliach okolitých rodín, že ho hneď považujú za majetok, na ktorý má oprávnený nárok tá či iná z ich dcér.
„Môj drahý pán Bennet,“ povedala mu jedného dňa jeho manželka, „počuli ste už, že Netherfied sa konečne podarilo prenajať?“
Pán Bennet odvetil, že nepočul.
„Ale áno,“ pokračovala, „práve tu bola pani Longová a všetko mi vyrozprávala.“
Pán Bennet nereagoval.
„Nechcete vedieť, kto si ho prenajal?“ zvolala jeho žena netrpezlivo.
„Vy mi to chcete povedať, a ja nemám nič proti tomu.“
Teraz už bola výzva dostatočná.
„Teda, môj drahý, mali by ste vedieť, ako povedala pani Longová, že Netherfield si najal istý bohatý mladý muž zo severného Anglicka, že si ho prišiel prezrieť v pondelok v koči so štvorzáprahom, a tak veľmi sa mu páčil, že sa s pánom Morrisom ihneď dohodol; nasťahuje sa do Michala a niektorí členovia jeho služobníctva majú prísť už koncom budúceho týždňa.“
„Ako sa volá?“
„Bingley.“
„Je ženatý alebo slobodný?“
„Ó, istotne slobodný, môj drahý! Slobodný muž s obrovským majetkom, štyri alebo päť tisíc ročne. To je niečo pre naše dievčatá!“
„Ako to? Ako sa ich to týka?“
„Môj drahý pán Bennet,“ odvetila jeho žena, „ako môžete byť taký protivný! Musíte predsa vedieť, že mám na mysli, že sa možno s niektorou ožení.“
„S tým úmyslom sa tu chce usadiť?“
„Úmyslom! Nezmysel, čo to vravíte? Ale je veľmi pravdepodobné, že by sa mohol do niektorej zaľúbiť, a preto ho musíte navštíviť, len čo príde.“
„Nemám k tomu žiadny dôvod. Vy a dievčatá môžete ísť, alebo ich môžete poslať aj samé, čo by azda bolo ešte lepšie, keďže vy ste rovnako pekná ako ktorákoľvek z nich a mohli by ste sa pánovi Bingleymu zapáčiť najviac.“
„Môj drahý, lichotíte mi. Kedysi som aj ja bola krásavica, ale dnes sa už nemôžem tváriť, že som niečím výnimočná. Keď má žena päť odrastených dcér, musí prestať myslieť na vlastnú krásu.“
„V takých prípadoch už žene často ani nezostáva toľko krásy, aby sa na ňu dalo myslieť.“
„Ale, môj drahý, naozaj musíte ísť k pánovi Bingleymu, keď sa sem prisťahuje.“
„Ubezpečujem vás, že vám to nemôžem sľúbiť.“
„Musíte predsa brať ohľad na vaše dcéry! Len si pomyslite, aké zabezpečenie by to bolo pre niektorú z nich. Sir William a lady Lucasovci tam určite pôjdu iba z tohto dôvodu, a viete, že zvyčajne nechodia navštevovať nových susedov. Rozhodne musíte ísť, lebo inak ho nesmieme navštíviť ani my, ak tam vy nepôjdete!“
„Ste priveľmi úzkostlivá. Dovolím si povedať, že sa pán Bingley poteší, keď vás uvidí; a môžem mu po vás poslať zopár riadkov, aby som ho ubezpečil o mojom srdečnom súhlase s jeho sobášom s ktoroukoľvek z našich dievčat, ktorú si vyberie. Hoci sa musím trochu prihovoriť za moju milú Lizzy.“
„Neželám si, aby ste niečo také urobili! Lizzy nie je ani o kúštik lepšia než ostatné, a som si istá, že nie je ani spolovice taká pekná ako Jane a ani spolovice taká veselá ako Lydia. A vy aj tak vždy uprednostňujete ju.“
„Ani jedna sa nemá čím pochváliť,“ odvetil, „všetky sú pochabé a nevzdelané, ako ostatné dievčatá, ale Lizzy je o niečo bystrejšia než jej sestry.“
„Pán Bennet, ako môžete takto osočovať vlastné deti! Robí vám radosť, keď ma rozčúlite. Nemáte vôbec žiadny súcit s mojimi úbohými nervami.“
„Mýlite sa, moja drahá. Mám veľký rešpekt k vašim nervom. Sú to moji starí priatelia. Už najmenej dvadsať rokov počúvam, ako ich spomínate.“
„Ach! Vôbec netušíte, čo ma trápi.“
„Ale dúfam, že to prežijete, aby ste videli ešte mnoho mladých mužov so štyrmi tisíckami ročne, ktorí sa prisťahujú do susedstva.“
„Aj tak by to nemalo význam! Keby prišlo hoci dvadsať takých, nenavštívili by ste ich.“
„Spoľahnite sa, moja drahá, že keď ich príde dvadsať, navštívim ich všetkých.“
Pán Bennet tvoril takú zvláštnu zmes bystrého umu, sarkastického humoru, zdržanlivosti a náladovosti, že ani dvadsaťtri rokov nestačilo jeho žene, aby porozumela jeho charakteru. Jej myslenie však bolo menej ťažké rozpoznať. Bola ženou priemernej inteligencie, chabých vedomostí a nestálej povahy. Keď bola nespokojná, namýšľala si, že má nervovú chorobu. Zmyslom jej života bolo vydať svoje dcéry, jeho útechou návštevy a klebety.